„N6, a kak; ale sydnitaj so tola wokomik“, jimaj mać stolc poskića. „Sm6j wšak nĕšto k prĕnjej wječeri wot doma přinjesloj.“ Mihank stloči maćeri pakćik do ruki. „Hubjeny wupadaš, Jano“, so Mihank k Janej wobroći, „na, to budźemy će derje picować.“ Mihankowej dobroćiwej, dušnej woči so na Jana smĕjetej. Mihank je srĕni ratar. Jan je tam hižo husto w nuznych časach wupomhal a znaje jeho nimo toho jako jara dobreho ratarja, tež jako zahoriteho Serba. Jedyn z Mihankowych bratrow je studował w Praze a je nĕhdźe z doktorom. ,,Jan so runje prašeše“, so Worša na Mihanka wobroći, „kak to z Domowinu a z Čĕskej je, je po puću nĕšto wo tym słyšał“, a so na Jana wobroćiwši praji: ,,Myslu, zo može ći Mihank to najlĕpje wujasnić, dokelž je z předsydu našeje Domowinskeje skupiny.“ ,,Sy tola Serb wostał a zastupiš do Domowiny ?“ so Mihank Jana praša. ,,Wĕzo, zo sym Serb, što da m6žu docyła hinašeho być?“ Jan praji, ,,ale wo zamĕrach Domowiny chcył tola nĕšto bliše słyšeć.“ Mihank jemu powĕda, kak su z dowolnosću sowjetskeje ko- mandantury hižo w meji Domowinu zaso załožili ^ kak so zaso za Serbstwo dźĕła. „Najwjetšu pomoc pak dostawamy při tym z Čĕskosłowakskeje. Doktor Beneš, prezident Čĕsko- słowakskeje, je tola był přeco z najwušim přećelom Serbow. Ale tež z Polskeje tu husto přichadźeja a nam lubja pomoc“, Mihank hordźe powĕda. ,,Štož pak mje najbole dźiwa je,