kaž to pisaše Pawoł Nedo (Předsłowo „Po serbskich pućach“). Jeho skicy a reportaže rysuja nanajkrasnišo rjanosć wuswo- bodźeneje našeje domizny, kotruž znaje kaž lĕdy što w Ser- bach. Za jeho słowami stawa so žiwy koždy kerčk kaž ptačk, spĕwacy w jeho hałuzach. Wjeršk tutych reportažow a skicow je ,,Stalinjec—4 na Tornawje“, hdźež je kombajn žiwe znamjo wuswobodźeneho žiwjenja na serbskej wsy. Kaž Mĕrćin Nowak přirodu znaje, tak wuznaje so tež w serb- skej ludowĕdźe. Kubołćiki a kobudy su žiwe w jeho bajkach, kotrež njebłudźa pak so w nĕkajkej šĕrej zašłosći, ale bjezpo- srĕdnje přimaju do dźensnišeho našeho žiwjenja. Marja Kubašec, drje najznaćiša zastupjerka serbskeje dźĕća- ceje literatury, napisa po wojnje rjad powĕdančkow, z ko- trychž kožde so jima hłubokich čłowjeskich problemow časa wukonca wojny. Spisowaćelka njećĕka před ćežemi, kotrež tajka tematika staja, wĕdźo, zo možeš čłowjekej pomhać jenož potom, zabĕraš-li so z tym, z čimž so won bĕdźić ma. Kubašec piše wo čłowjeku za čłowjeka. Tu je mištrowstwo najćeše, a puć k njemu dołhi. Ale powĕdančko ,,Row w serbskej holi“ swĕdči jasnje wo zamožnosći spisowaćelki, hić tuton puć. Tute powĕdančko je jedyn z jeje najzrališich wupłodow. Michal Nawka, znaty awtor wjesołych spĕwčkow a pĕsni, je tež nĕšto powĕdančkow napisał. Won je sobu najlĕpši serbski stilist, kotryž wosebje derje lochku, ludowu rĕč wobknježi. Tohodla stachu so jeho pĕsnje husto ze znatymi spĕwami, kotrež lud sej rady zaspĕwa. Wosebiteho razu su jeho didak- tiske hrončka za dźĕći, kotrež su nastałe z nazhonjenjow dolheho wučerskeho žiwjenja.